Phillip Island : Pochod tučniakov.

"Pochod tučniakov". Tak akosi by sa dal preložiť komerčne úspešný environmentálne zameraný projekt na ochranu malých tučniakov na východnej strane Phillip Islandu vari 100 km južne od Melbourne. Ostrov je neveľký, vo východozápadnom smere nemá viac ako 25-30 km a križuje ho asi 80 km celkovej dĺžky vozoviek. Stojí však za to, navštíviť ho. Nielen krásna príroda, ale aj turisticky atraktívne sprístupnené múzeum podivných vecí v strede ostrova Amazin' things, staroanglická usadlosť prvých usadlíkov na susednom Churchil's Islande a prírodná rezervácia Koala's Conservation Park robia tento malý kúsok Austrálie naozaj atraktívnymi.

Samozrejme, hlavným dôvodom našej návštevy ostrova v piatok 05.10.02 bola zvedavosť na "Pochod". V informačnom centre sme si pri pokuse zakúpiť rodinnú vstupenku, kde Žaneta vystupovala ako odrastená dcéra, Ivan ako otec a Katka ako matka a ja ako nevlastný bratranec otcovej svokry, nepochodili veľmi úspešne. Napokon sme sa rozhodli pre balík - zakúpili sme si so zľavou nielen vstupenku na "Pochod", ale tiež do Koala's Conservation Park ("Ako vlastne vyzerajú tie koaly...?") . Vyšlo to každého na 20 dolčov. Zostávalo mi ešte 1.050,- na púšť a Queensland, nič moc...

Tučniakov sme navštívili až navečer. Je fascinujúce, ako tieto malé sympatické "obojživelné" zvieratká už desaťročia, deň čo deň, 365 dní v roku o tej istej hodine vyplávajú zo spenených morských vĺn a v skupinkách sa ozlomkrky ženú cez pláž do bezpečia svojich hniezdísk ukrytých v kopcovitom teréne asi 300 m vzdialenosti od okraja vĺn. Samozrejme, tento podivný druhový sekundárny reflex, aký má len málo podobných variácií v prírode, prichádza ročne pozorovať stotisíc návštevníkov z celého sveta. Preto podmienky na ich pozorovanie sú prísne vymedzené - nikto nesmie používať fotoaparát, nakoľko blesk by tučniakov plašil, priblížiť sa ku tučniakom ani prekročiť vymedzené priestory. Napriek týmto obmedzeniam však návštevník zažíva "Pochod" v jeho najmenších detailoch, pretože ponad hniezdiská sú vybudované drevené chodníky, popod ktoré tučniaky bez problémov prebehnú, aby našli úkryt v bezpečí svojho hniezda. Jednoducho stojíta na vyvýšenom drevenom pódiu a popod vás bežia tučniaky. Celý kraj sa potom ozýva hlučnou vravou tučniakov, mláďat vítajúcich svojich rodičov po celodennom love s úlovkom potravy a rodičov tučniakov, že vidia svoje mladé ešte stále živé...

Ako nám povedali ochranári, tučniaky nemajú strach pred ľuďmi, ide o bezpečný pozitívny sekundárny reflex, vybudovaný počas desaťročí tesného kontaktu s návštevníkmi, našťastie však neškodnými. Oplatí sa túto "parádu" vidieť, treba mať však šťastie na počasie. V piatok pršalo a my sme hodinu a pol mrzli v silnom pasáte a na mokrých schodoch...

Za zmienku stojí ešte vari múzeum Amazin' things - už pri vstupe nás zaujala točka zívajúca z prázdnoty priestoru, ale napriek tomu vypúšťajúca každú sekundu také množstvo hektolitrov vody, že zatopila jeden celý dom. V oknách plávali ešte drevené stoličky a utopenci, ktorých ešte nestihli zachrániť... Môžete sa pokochať svojimi svalmi v krivých zrkadlách, previesť v hyperstroji šialeného vynálezcu Dr. Zhivagha, vyriešiť zopár hlavolamov atď. Vstupné však bolo až 25,- na osobu, čo sme si už nemohli dovoliť...

Večer som dostal tortu. S jablkovou plnkou a blahoželanie k môjmu 28. výročiu úspešného narodenia sa. Dosť ma to prekvapilo, nakoľko ja vlastne ignorujem podobné dátumy a nepotrpím si ani na vlastné výročia - úplne som zabudol, že som mal narodeniny... Ale bolo to príjemné prekvapenia a bol to celkom fajn večer, v aute, 300 m od mora...

Príbehy z toho istého obdobia...

• Deň prvý : Floriáda v Canberre.
• Šusdefekt Lady B.
• Chladný Melbourne.
• Waycliffe Wells - hlavné mesto ufónov.

Fotografie súvisiace s týmto príbehom...