Opäť v pizzérii.

Začiatkom januára sa mi zranené ľavé koleno z prvej delivery už takmer zahojilo. Môj spolubývajúci Jano D., zvaný mistr dídžej, to už asi tretí týždeň naplno roztáčal v tej istej pizzérii a vystavoval moju odvahu a chalanskú hrdosť ťažkej otázke, či to skúsiť ešte raz. Napokon som si povedal - nemám čo stratiť, idem sa spýtať managera Nestora. A Nestor - ku môjmu prekvapeniu - keď ma zbadal, podal mi ruku, spýtal sa, ako sa darí a či mám záujem pokračovať v jazdách - vraj som podľa jeho názoru ešte neukončil tréningové jazdy. Naozaj cool guy. A tak som sa dohodol na ďalšie jazdy.

Druhý deň som urobil cca 2-3 výjazdy opäť v doprovode skúseného jazdca - Martina z Čiech, a potom som ho požiadal, nech ma nechá samého na druhom konci mesta, že sa chcem sám začať orientovať. Tak, s použitím asi 4 - 5 máp a troch kompasov som sa po 30 minútach ocitol v našej pizzérii s mierne pozdvihnutým sebavedomým.

Potom som dostal svoju druhú delivery, ktorú som ako prvú dokonca úspešne doručil. Trvalo mi vari 2 1/2 hodiny, kým som sa vrátil do pizzérie (vyrazil som za svetla a vrátil sa za tmy), Nestor sa ma už zúfalo viackrát snažil dovolať a zistiť, či žijem. Avšak také sú začiatky všetkých pizzaboyov, tak začínal aj Mr. DJ, Mauricio, Martin, Kosťa či Nádžib. Práve v tom spočíva krása tohto pozoruhodného jobu - nikdy neviete, kam pôjdete s nasledujúcou delivery a čo zažijete... A či prežijete do ďalšej delivery... :-)

Občas sa stanete participantom naozaj zábavných príhod. Raz sa mi stalo, že som stál na križovatke a čakal na červenú. Práve sa konal nejaký rugbyový zápas a skupinky fanúšikov prechádzali cez cestu. Zrazu z jednej skupinky vyletel típek smerom ku mne s nadšením revúc "Pizza, Pizzaaaaa, give me some piiiizzaaaa.". Priskočil ku môjmu motocyklu a rukami objal skrinu na uloženie pizze, červený pizzabox. A stále kričiac "I want some pizzaaaa...." už aj s podporou svojich kamošov, ktorí ma obstúpili a skandovali. No, chvíľu som si myslel, že sa jedná o novú formu organizovaného zločinu, hlavne keď svetlá semaforov zmenili červenú na zelenú, skupinka ma nechcela pustiť, pričom típek stále objímal môj pizza box. Stál som ako prvý na križovatke a všetky autá za mnou začali netrpezlivo trúbiť a posmelili pizzamaniaca, držiaceho moju motorku, do ešte naliehavejšieho "Piiiiiiizzzaaaaa... " - volania. Našťastie sa niekto v skupinke umúdril a po chvíli ho odtiahol odo mňa a konečne som mohol vyraziť...

 

Občas sa vyskytnú situácie, na ktorých sa potom naozaj zabavíte. Alebo Jirko - to bol zase môj nový driver, ktorého som po čase ja zaúčal - Jirko dostal delivery do hotela. Klasika, Jirko donesie pizzu do hotela, zaklope na dvere, dvere sa otvoria a v izbe dve mladé kočky a nejaký pán. Obidve kočky len v spodnej bielizni. Jirko odovzdá pizzu, pán zaplatí a potom povie: "Dievčatá, dajte pizzamanovi prepitné." A dievčatá priskočia k Jirkovi, objímu ho a naliehajú "Touch me, please, touch me, dotkni sa ma, prosím." Jirko, chudák, v rozpakoch spiatkuje z izby, aby neutrpela jeho počestnosť, dievčatá stále zavesené do neho. Vtom sa otvoria dvere na výťahu a skupinka ľudí zhrozená pozerá na tú Sodomu Gomoru, ako mladý pizzaman škandálne ohrozuje dve mladé počestné dievčatá. Chudák, Jirko, keď nám to rozprával, bol v takom šoku, že si ani neuvedomil akú šancu prepásol, ako sa potom vyjadril.

Takže to bola renesancia mojej odvahy - po dvoch týždňoch jázd som sa už slušnejšie orientoval v centre Sydney a priemerná dĺžka jednej delivery klesla z 2 hodín na asi 25-30 minút. Dnes už mapy takmer nepoužívam a dovolím si tvrdiť, že poznám centrum Sydney ako svoje staré deravé ponožky, ktoré na konci týždňa periem kladivom.

Dokonca domáci Ozíci ma občas pristavia v domnienke, že som Austrálčan a pýtajú sa ma, kde je tá ktorá ulica - neviem o tom, že by ma doteraz niečím zaskočili. Vždy som im povedal niečo ako "just keep walking this street along then turn right to Macquarie" (len pokračujte pozdĺž tejto ulice a potom zabočte doprava ku ulici Macquarie), alebo "Oh, Hoskin Place ? Ha-ha ha, very easy (sebavedomé mávnutie rukou) - just go through the Castlereagh Street, pass the Market Street and King Street and then just keep walking somewhat 3-5 minutes, you can not miss it, baby..." (Oh, Hosin Place? To je jednoduché - prejdite cez ulicu Castlereagh Street, potom ulicou Market Street a King Street a po 3-5- minútach ste tam - nemôžeš to minúť, bejby...). Veru tak, značné kvantum nepotrebných vedomostí - ale, ako hovorí klasik: Život je plný záhad a nikdy neviete, čo sa vám na čo zíde!

Príbehy z toho istého obdobia...

• Krvné testy - hepatitída B (:-((

Fotografie súvisiace s týmto príbehom...

(Žiadne podobné fotografie sa v databáze nenachádzajú..)