Sam Hough bol backpacker
zo severného Anglicka, civilným povolaním programátor
automatických robotov, jeden z niekoľko málo ľudí
v Anglicku, ktorí vedia programovať daný typ robotov.
Od sedemnástich rokov bol striedavo
na cestách, precestoval zopár afrických štátov,
Indiu, s kamošom navštívil Bangkog a v čase, keď som
ho ja stretol bol za polovicou svojho pobytu v Austrálii
v pláne mal ešte prejsť Čínu a možno Japonsko.
Neviem, ako sa dostal Sam do kontaktu s nihilistickými
darebákmi typu
Dan a Chad. Oni
ho však priviedli a predstavili v dome Nepálcov Sushila,
Purna a Shira na Harris Street, krátko po tom, čo
som sa ja prvýkrát presťahoval a miesto v mojej izbe
bolo stále voľné.
Samova životná
filozofia...
Sam ma fascinoval svojím ležérnym
optimizmom a ukázal mi nový spôsob nazerania
na život. Dokázal donekonečna rozprávať príhody
zo svojho života, ktoré sa mu prihodili na cestách,
pričom ich podfarboval nekončiacim humorným podtónom,
takže ste sa nenudili ani po hodine jeho rozprávania.
Na rozdiel od Dana a Chada to bol človek, ktorý
videl v živote niečo viac, než tí dvaja darebáci.
Videl v ňom humor, radosť
a nekonečnú srandu - a tu prijímal a nechtiac
rozdával všade okolo seba. Taktiež - jeho veci
boli vždy v poriadku, na rozdiel od popolčekom
z marihuanových cigár posypaných vecí Chada a
Dana, a dalo sa s ním super vychádzať. Proste
bol vzorný backpacker túžiaci
vidieť svet v jeho živých farbách a nie prítomnosťou
unudená bezcieľná Chadova a Danova identita.
Príhody z Kene...
V Keni takmer zabil človeka.
Keňa je nesmierne chudobná, čo je príčinou vysokej
stratifikovanosti spoločnosti, dôsledkom čoho
je vysoká miera bezprávia, predovšetkým na domácich
obyvateľoch. Niektoré spoločensko-sociálne sankcie
za prečiny sú naozaj obludne zastaralé - za
krádež napríklad odtínajú ruky. Nie je
raritou stretnúť kdekoľvek človeka bez ruky -
chudoba neustále vystavuje pokušeniam. Taktiež
organizácia spoločenských akcií je chápaná trochu
inak - Sam zažil koncert nejakej nie veľmi populárnej
rockovej skupiny na miestnom štadióne, v každom
rohu štadióna dozorná skupinka policajtov ozbrojená
ostrými zbraňami. A stalo sa, že nejaká skupinka
fanúšikov príliš vášnivo prejavovala nesúhlas
so štýlom hudby, jednoducho
najagresívnejšieho člena skupiny odstrelili.
Úplne beztrestne. Policajt jednoducho namieril
a stlačil spúšť a típka odniesli. Po návrate z
koncertu Sam zistil, že
mu zmizli z hotela nejaké veci, nie veľmi
hodnotné. Hlásil to však v hoteli a na polícii,
a kupodivu zistili, kto bol zlodejom, nejaký zamestnanec
hotela. Samozrejme, chlapíka hneď arestovali na
policajnej stanici a vypočúvali. Potom ho dali
do dočasnej väzby, aby ho následne odsúdili na
tri mesiace riadnej väzby.
Sam sa o tom dozvedel až o niekoľko dní, to už
típek bol jeden alebo dva dni v riadnej väzbe.
Sam trval na tom, že chce chlapíka vidieť a rozprávať
sa s ním. Keď ho navštívil, takmer ho nepoznal.
Zlodej bol po policajnom
vypočúvaní a 1-2 dňoch väzby tak dobitý, že podľa
Sama by neprežil v cele ani dva týždne.
Jednu ruku mal od zápästia odťatú. Sam
nástojil na tom, aby ho okamžite prepustili.
Policajti najprv nechápali, prečo, bola to pre
nich rutina. Sam musel podpísať prehlásenie, že
sa zrieka akýchkoľvek nárokov na postih obžalovaného,
až potom horko-ťažko típka pustili. Už i tak bol
postihnutý tým, že stratil zamestnanie v hoteli
a že sa stal mrzákom kvôli chvíľkovej slabosti.
Z Kene mi rozprával ešte jednu úsmevnú príhodu.
Bieli chalani sú tam vraj nesmierne populárni
medzi domácim ženským zastúpením, ešte viac ako
medzi čínskymi dievčatami v Austrálii. Je to však
močiar, na dne ktorého číha HIV. Až
70-80% populácie je postihnutých AIDS.
Na druhej strane chudoba a nemožnosť nájsť si
normálny spôsob obživy núti často veľmi mladé
černošské dievčatá prevádzať prostitúciu. Na vidieku
je však prostitúcia často najvýnosnejším spôsobom
obživy a jestvujú v Keni oblasti, kde si vraj
môžete kúpiť, doslova kúpiť na celý život, černošskú
dievčinu za 40-50 centov. Netúžite náhodou
po oddanej manželke za 12,50 Sk ?
Sam sa zapáčil nejakej mladej černoške. Neustále
za ním chodila a prosila ho, aby si kúpil
od nej lásku. Sam bol však neoblomný a
radšej jej ponúkol čokoľvek, len nech sa jej zbaví.
Nič nepomáhalo, dievčina sa tvárila urazene, a
obvinila ho, že sa mu nepáči. Došlo to tak ďaleko,
že vystriehla chvíľu, keď Sam
šiel na WC a s úmyslom zvábiť Sama do svojich
osídiel ho potajme nasledovala až na ono
miesto, ktoré bolo, je a vždy bude pre ženy tabu.
Sam ju nevidel, pretože stál pred pisoárom a vykonával
potrebu. A tak, keď zistil, ktože to je za ním,
šoknutý sa obrátil - avšak smola, v šoku si neuvedomil,
že ešte neskončil a tak neúmyselne ovlažil
dievčinine bosé nohy prúdom teplej kvapaliny.
Neviem, ako to vzala dievčina, ako sa však Sam
vyjadril, od toho času mal od nej pokoj.
Takýchto príhod zažil Sam veľa a všetky bral s
humorom, ale zároveň aj
s akýmsi ľudským nadhľadom a porozumením voči
ľuďom. Keď som sa musel nedobrovoľne odsťahovať
z domu na Harris Street, najviac som ľutoval,
že skončili Samove nekonečné príhody. Sam však
tiež nezostal v dome, pretože nechcel bývať s
Chadom, ktorý si drzo prisvojil moje miesto a
presťahoval sa na neznáme miesto do Redfernu.
Symbol opitej
dobrosrdečnosti a humoru...
Sama som potom stretol už
len raz asi po 4 mesiacoch. Bolo to v ktorýsi
piatok po práci v kuchyni hotela, krátko po polnoci
v polovici júna 2002, keď skončil zápas
Anglicko : Brazília a Anglicko vyhralo.
Niekto na mňa zakričal z chodníka - bol to Sam.
Stál na chodníku aj s kamošom, s ktorým navštívil
Bangkok a kamošovou priateľkou, opäť trochu podnapitý
a mierne sa knísajúci dopredu a dozadu. Sam oslavoval
víťazstvo svojej krajiny. Takto mi navždy utkvel
v pamäti, ako symbol opitej
dobrosrdečnosti a životného humoru. Desne
rád by som bol s nimi zostal, avšak Samov kamoš
už privolal taxi a okrem pár viet nebolo času
na dlhý pokec. Tak som mu povedal, že mu zavolám,
mal som na neho kontakt ešte odvtedy, čo sme bývali
na Harris Street.
Nevedel som, že Sam odchádza z Austrálie. Keď
som o pár dní vytočil jeho číslo, odpovedal mi
nejaký neznámy hlas, že Sam is not available.
Sorry, man.
Toto je teda jedna z mála vecí, ktoré naozaj
ľutujem - že som už nestretol darebáka Sama a
nemohol si vypočuť jeho ďalšiu historku.
Avšak ktovie, možno ak sa raz ocitnem v Číne,
v Japonsku alebo nebodaj kdesi v severnom Anglicku...
